Kabát dvojradový vlnený olív Rumunsko Varšavská zmluva originál

Podrobný popis

Kabát dvojradový vlnený olív Rumunsko Varšavská zmluva originál

• dlhý zimný kabát pod kolená do chladného zimného počasia
• dvojradové zapínanie prednej chlopne na 10 kovových gombíkov (5 gombíkov je iba vzhľadového charakteru)
• dve predné vrecká kryté chlopňou
• vnútorná časť rukávov s elastickým sťahovaním zamedzujúca úniku tepla a vniknutiu chladu
• kabáty sú po celej dĺžke olemované
  
• vnútorná tepelná bavlnená podšívka a náprsné vrecko na gombík
  
• pútko na zavesenie
• náramenníky na nasúvacie hodnosti
• na zadnej vonkajšej strane v úrovni pása sťahovací popruh na dva gombíky
• zadný rozparok so zapínaním na gombíky, gombíky môžu chýbať
• kvalitný a hutný vlnený materiál z obdobia studenej vojny podľa Varšavského paktu
• všetky gombíky vonkajšej strany kovové s prepracovaným znakom RSR (Rumunskej socialistickej republiky)
• vyrobené v 60. - 80. rokoch 20. storočia
• retro vysokej kvality vhodné na každodenné nosenie aj pre historické rekonštrukcie
• použité, zašpinené, dlhodobo skladované uloženky, ošetrené naftalínom / naftalenom proti moliam

Farba: olív / zelená

Materiál: 100% vlna / bavlnená podšívka

Hmotnosť: cca 2,6 kg (veľkosť 48/II.)

Výrobca: výrobná fabrika v Bacau

Armádny originál

VEĽKOSŤ	42/III.	42/IV.	44/III.	46/I.	46/II.	46/III.	48/I.	48/II.	48/III.	50/I.	50/II.	52/II.	54/I.	56/III.
Výška v cm	112	113	113	117	118	119	114	118	116	119	120	121
Obvod hrude v cm	98	98	104	108	108	108	112	112	112	114	114	118
Dĺžka rukáva v cm	62	63	63	63	65	65	62	64	63	63	64	65
Šírka ramena v cm	14	15	16	16	16	17	17	17	17	16	16	17
Jedná sa o orientačné miery oblečenia, nie tela

Varšavská zmluva (oficiálne Zmluva o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci) bol vojenský pakt ôsmich európskych krajín východného bloku, existujúci v rokoch 1955 až 1991.

Vznikla na základe Zmluvy o priateľstve, spolupráci a vzájomnej pomoci podpísanej 14. mája 1955 Albánskom, Bulharskom, Československom, Maďarskom, NDR, Poľskom, Rumunskom a ZSSR vo Varšave.

Formálne bol reakciou na zriadenie Západoeurópskej únie a Parížskej dohody umožňujúcej vstup Západného Nemecka do NATO.

Zmluva bola uzavretá na 20 rokov s automatickým predĺžením o 10 rokov pre štáty, ktoré ju rok pred uplynutím lehoty nevypovie. Albánsko sa prestalo zúčastňovať na činnosti Varšavskej zmluvy v roku 1962 a 13. septembra 1968 ju na protest proti invázii armád piatich členských krajín do Československa vypovedalo. Rumunsko sa nezúčastnilo na invázii.

V máji 1985 bola zmluva predĺžená o ďalších 20 rokov, avšak po rozpade sovietskeho impéria a zániku NDR bola rozpustená. Najprv sa 25. februára 1991 na mimoriadnom stretnutí Politického poradného výboru v Budapešti rozhodlo o rozpustení vojenských štruktúr Varšavskej zmluvy.[3] Československo potom navrhlo úplné ukončenie platnosti zmluvy, ktoré ostatní členovia prijali a príslušný protokol zástupcovia vlád šiestich zostávajúcich členov podpísali na schôdzke výboru 1. júla 1991 v Prahe v Černínskom paláci.

Po rozpade Sovietskeho zväzu založilo v roku 1992 niekoľko bývalých sovietskych republík nový vojenský pakt Organizácie Zmluvy o kolektívnej bezpečnosti.

Cieľom Varšavskej zmluvy bolo podriadiť armády členských štátov sovietskemu veleniu, legitimizovať pobyt sovietskych vojsk na území niektorých členských štátov, koordináciu politiky a vytvorenie systému kolektívnej bezpečnosti v Európe, resp. spolupráca vo vojenskej oblasti pri spoločnej obrane socializmu, suverenity a nezávislosti, a tiež vytvorenie protipólu k severoatlantickému paktu. Najvyšším politickým orgánom Varšavskej zmluvy bol oficiálne Politický poradný výbor zložený z najvyšších straníckych a štátnych predstaviteľov členských krajín. V praxi však direktívy Spojenému veleniu a štábu Spojených ozbrojených síl prichádzali z Kremľa.

Velenie sídlilo v Moskve a na jeho čele stáli iba sovietski vojenskí predstavitelia. Zástupcovia ozbrojených síl ostatných štátov boli iba styčnými dôstojníkmi, prinášajúcimi inštrukcie sovietskeho velenia. Otázky stratégie a taktiky vo všeobecnej rovine neriešilo velenie a štáb spojených ozbrojených síl Varšavskej zmluvy, ale generálny štáb sovietskych ozbrojených síl.

Jediná vojenská operácia všetkých členov Varšavskej zmluvy (mimo Rumunska a Albánska) bola invázia vojsk do Československa 21. augusta 1968.

Varšavská zmluva sa navonok tvárila ako obranný pakt, ale v dochovaných operačných plánoch sa počítalo s rýchlou likvidáciou útoku NATO a následným obsadením západnej Európy v priebehu niekoľkých týždňov.

Studená vojna (anglicky Cold War, rusky холодная война) prebiehala zhruba v rokoch 1947-1991. Bol to stav politického a vojenského napätia medzi komunistickými štátmi, najmä Sovietskym zväzom (ZSSR) a jeho satelitnými štátmi a spojencami, a západným svetom, najmä Spojenými štátmi americkými (USA) a ich spojencami.

Studenej vojne predchádzali dve veľké katastrofy, prvá a druhá svetová vojna, ktoré prebehli v rokoch 1914–1918 a 1939–1945. V dôsledku týchto udalostí sa svetové spoločenstvo dohodlo na založení Organizácie Spojených národov, skrátene OSN. V Charte OSN, ratifikovanej 24. októbra 1945, je stanovené, že štáty a národy, ktoré sa stali členmi OSN, sa zaväzujú „uchrániť budúce pokolenie pred metlou vojny, ktorá dvakrát za nášho života priniesla ľudstvu nevýslovné strasti“. Použitie sily je podľa Charty OSN legitímne iba vtedy, keď bolo schválené Bezpečnostnou radou OSN.

Väčšina vojnových či ozbrojených konfliktov, ktoré prebehli v období studenej vojny, sa síce svojím charakterom od seba veľmi podstatne líšia, majú však ako spoločný znak, že neboli legálne, pretože neboli schválené formou záväznej rezolúcie Bezpečnostnej rady. Z morálneho hľadiska môžu všetky vojny, za ktorými stála snaha organizovaným násilím či krutosťou donútiť protivníka, aby zmenil svoje správanie, a viedli k strate ľudských životov, byť považované za odsúdeniahodné.

Studená vojna, ktorá začala zhruba roku 1947 a trvala až do rozpadu Sovietskeho zväzu roku 1991, síce neprerástla v skutočné vojnové stretnutie, stret medzi oboma veľmocami však nemohol byť ničím iným ako treťou svetovou vojnou a prvou jadrovou vojnou, do ktorej by bola pravdepodobne zapojená planéta. Okrem toho sa na zvyšku zemegule odohrávalo mnoho ďalších konfliktov, v ktorých sa bojovalo „v zastúpení“ týchto superveľmocí. Viedli sa vojny medzi regulérnymi ozbrojenými silami, vojny proti civilistom, občianskej vojny a novo sa začalo hovoriť o teroristickej vojne ao vojne proti teroru.[1] Jej hlavní účastníci viedli tento boj najrôznejšími metódami, predovšetkým budovaním vojenských koalícií, zástupnými vojnami, závodmi v zbrojení, vojenskou a ekonomickou pomocou zraniteľným štátom vo vlastnej sfére vplyvu, špionážou, propagandou, hospodárskymi blokádami (napríklad tzv. obilným embargom USA). sa v technickej vyspelosti (napríklad vesmírnymi závodmi) a tiež rivalitou pri športových klaniach.

Hoci ZSSR aj USA patrili v druhej svetovej vojne medzi Spojencov, nezhodli sa v politickej filozofii av názoroch na usporiadanie povojnového sveta. Sovietsky zväz vytvoril východný blok zo štátov východnej a strednej Európy, ktoré najprv tiež vojensky okupoval, a neskôr si v nich upevnil moc vytvorením vojenského zoskupenia zvaného Varšavská zmluva (1955-1991) a hospodárskeho spoločenstva zvaného Rada vzájomnej hospodárskej pomoci (RVHP). Spojené štáty naopak vytvorili západný blok zo štátov západnej Európy, ako hlavnú stratégiu používali doktrínu zadržiavania (containment) komunizmu – ako ideológie aj štátneho usporiadania – a na tento účel založili niekoľko zmluvných organizácií, napr. Severoatlantickú alianciu (North Atlantic Treaty Organization, NATO). Niektoré štáty, ktoré zostali mimo dvoch rivalizujúcich spoločenstiev, vytvorili Hnutie nezúčastnených krajín.

USA vyhlásilo Marshallov plán, aby zabezpečilo rýchlejšiu obnovu povojnovej Európy, ale Sovietsky zväz nenechal žiadny zo štátov východného bloku plán prijať. V Latinskej Amerike a juhovýchodnej Ázii zasa ZSSR podporovalo socialistické revolúcie, čo sa nepáčilo mnohým západným krajinám; niektoré z nich sa preto snažili socialistický režim zvrhnúť, čo prinieslo zmiešané výsledky.

Studená vojna zaznamenala obdobie relatívneho pokoja i vysokého medzinárodného napätia – napr. berlínska blokáda (1948–1949), kórejská vojna (1950–1953), druhá berlínska kríza (1961), vojna vo Vietname (1959–1975), , sovietska vojna v Afganistane (1979 – 1989) alebo skúšobný jadrový útok NATO Able Archer 83 (1983). Obe strany využívali politiku détente na uvoľnenie napätia a doktrínu vzájomne zaručeného zničenia jadrovými zbraňami na vyhnutie sa priamym vojenským stretnutiam.

V 80. rokoch USA pod Reaganovou doktrínou zvýšili diplomatický, vojenský a ekonomický tlak na Sovietsky zväz v čase, keď tento štát trpel ekonomickou stagnáciou. Ku koncu 80. rokov sovietsky vodca Michail Sergejevič Gorbačov zaviedol reformné kroky perestrojku (slovensky „prestavba“; 1987) a glasnosť (slovensky „otvorenosť“; cca 1985). Spolu s ďalšími faktormi prispeli tieto reformy de facto k rozpadu Sovietskeho zväzu a celého východného bloku. Studená vojna skončila po rozpade Sovietskeho zväzu v roku 1991 a po nej zostali Spojené štáty po dlhú dobu dominantnou vojenskou mocnosťou.