Medaila Spoločnosť pre nemecko-sovietske priateľstvo Johann Gottfried von Herder NDR originál

Podrobný popis

Medaila Spoločnosť pre nemecko-sovietske priateľstvo Johann Gottfried von Herder NDR originál

Johann Gottfried von Herder (25. augusta 1744 Mohrungen, Východné Prusko – 18. decembra 1803 Weimar) bol nemecký spisovateľ, filozof, priekopník preromantické estetiky v Nemecku a protestantský kazateľ. Jeho myšlienky o národoch a národných jazykoch mali rozhodujúci vplyv na nemecké aj české národné obrodenie.

• Medaille Gesellschaft für deutsch-sowjetische freundschaft DDR/GdR/NVA MEDAL
• mosadzná masívna medaila Johann Gottfried von Herder Spoločnosť pre nemecko-sovietske priateľstvo
• zadná strana s nemeckým textom Gesellschaft für Deutsch-Sowjetische Freundschaft 1957
• zapínanie na spínací špendlík
• originál zo zásob východonemeckého bloku
• balené v plastovom priehľadnom boxe (5,2 x 7,2 x 1,2 cm) - boxy/etue môžu mať odreniny zo skladovania
• nový tovar (nepoužitý, dlhodobo skladovaný, vyradený z vládnych zásob)

Rozmery: cca 2,54 x 4 cm (šírka x výška)

Hmotnosť: cca 13g / 28g (balenie)

Farba: mosadzná patina, modrá

Materiál: mosadz

Johann Gottfried von Herder

Život:

Pochádzal z chudobných pomerov, od roku 1762 študoval v Kráľovci (vtedy nemecky Königsberg), kde medzi jeho učiteľmi bol aj Immanuel Kant. Priklonil sa však k vlasteneckému smeru JG Hamanna, ktorý zdôrazňoval city proti rozumu a venoval sa dielu nemeckého mystika Jakoba Böhmeho. Roku 1764 prišiel ako duchovný a učiteľ do Rigy, roku 1769 cestoval po Francúzsku a 1770 sa v Štrasburgu stretol so štyri roky mladším Johannom Wolfgangom Goethom, čo malo pre oba životný význam. Z ich priateľstva vznikla skupina Sturm und Drang. Od roku 1771 sa stal vrchným duchovným a dvorným kazateľom v Bückeburgu a roku 1776 sa s pomocou Goethovou stal superintendentom vo Weimare. Neskôr privítal Francúzsku revolúciu, čo rozladilo množstvo jeho priateľov, a nakoniec sa rozišiel aj s Goethom. Je pochovaný vo vnútri Kostola sv. Petra a Pavla vo Weimare.

Myslenie:

Bol tiež ovplyvnený francúzskym osvietenstvom, na rozdiel od univerzalistického racionalizmu Immanuela Kanta však prikladal veľký význam národnej a jazykovej rozmanitosti. Vo svojej prvej významnej práci „O povahe a pôvode ľudskej reči“ (1772) skúmal vznik ľudského jazyka vôbec a dospel k záveru, že reč najskôr vznikla nie ako nástroj účelovej komunikácie, ale spoločného slávenia a sviatkov. Jeho neobyčajne prenikavé náhľady na spoločenský význam reči, na jej vplyv na myslenie a teda aj na odlišnosť ľudských kultúr ďalej rozvinul Wilhelm von Humboldt a nadviazala na nich mnoho jazykovedcov a antropológov až do súčasnosti.

V jeho osobe vrcholí nemecké „národné obrodenie“, to znamená plné uznanie nemčiny ako jazyka vzdelanosti a kultúry a jej emancipácie z nadvlády latinčiny a francúzštiny, ktoré o sto rokov neskôr viedlo aj k zjednoteniu politickému a stalo sa vzorom pre národné emancipačné hnutie v strednej a východnej Európe. Národ je podľa neho skupina ľudí spojených spoločným jazykom, z ktorého vyrastá aj ich spoločná, ale od všetkých iných odlišná kultúra, čo dokladal na ľudovej poézii, ktorú ako prvý zbieral a vydával („Hlasy národov v ich piesňach“ 1773). Zaoberal sa Shakespearom, dávnou poéziou germánskych národov, ale aj poéziou Starého zákona, Homérom a Eddou. Proti nekritickému obdivovaniu gréckej a latinskej antiky vyzdvihoval stredoveké umenie, najmä gotiku, ktorú pokladal za dielo Germánov, vyzdvihoval však aj poéziu slovanských národov a predpovedal im veľkú budúcnosť. Na to potom nadviazal romantizmus a tiež české národné obrodenie.

Význam:

Jeho dielo malo nesmierny vplyv na myslenie, kultúru i politiku celého 19. storočia. Jeho úvahy o jazyku a jazykoch sú živé dodnes. Silne ovplyvnil filozofiu Hegelovu, Schleiermacherovu a Nietzschovu, ale aj mysliteľa anglickej a americkej (John Stuart Mill, John Dewey), u nás najmä Františka Palackého a celé národné obrodenie.

Českí obrodenci druhej, ofenzívnej fázy národného obrodenia (prvá polovica 19. storočia) prijali Herderov popis Slovanov a často ho účelovo upravovali. Ten im venuje pomerne krátke dva odseky vo svojom rozsiahlom diele Myšlienky k filozofii dejín ľudstva. Jednotný národ Slovanov opisuje ako mierumilovné, krotké a poľnohospodársky zamerané vidiečanov, ktorí sú mravní a pohostinní. Venujú sa teda najviac poľnohospodárstvu, ale aj drobným remeslám a kultúre. Označoval ich za národ, ktorý nestojí o dobývaní a nadvláde nad svetom. Kvôli ich postojom však často bývali podrobovaní, a to najskôr Franky, potom Sasy, a tiež Tatáre. Slovanmi ďalej popisoval ako v boji statočné, ale v porobe ľahostajné. A čo bolo pre obrodencov najdôležitejšie, veril, že Slovanov čaká slobodná budúcnosť, kedy si budú vládnuť sami.

Hoci si on sám uvedomoval aj nebezpečenstvo národných šovinizmu a zdôrazňoval, že národy sa „učia navzájom“ a len v spolupráci môžu dospieť ďalej, dovolávali sa ho všetci vlastenci aj nacionalisti až do 20. storočia. Správne odhadol, že vzostup ľudových vrstiev a ich vstup do politiky v demokracii posilní význam verejnej komunikácie v ľudovom (národnom) jazyku, ktorý bude hrať aj stále významnejšiu politickú úlohu.

Citáty:

• „Akí sme, také budú naše deti.“
• „Život nám bol daný k práci, láske a zušľachteniu.“
• „Najstarší údel života je niečo alebo niekoho milovať tak vrúcne, aby človek preto musel nenávidieť iných.“
• „Knihy treba čítať s takou rozvahou a opatrnosťou, s akou boli napísané.“
• „Jazyk spojil ľudí v národ.“
• "Klesni v prach, alebo sa vyzbroj rečí!"

Hlavné diela:

• „Pojednanie o pôvode reči“ (1772)
• „Ešte jedna filozofia dejín na vzdelanie ľudstva“ (1774)
• „Ľudové piesne“ (1778–1779), neskôr pod titulom „Hlasy národov v ich piesňach“
• „Idey k filozofii dejín ľudstva“ („Ideen zur Philosophie der Geschichte der Menschheit“, 1784 – 1791)
• „O dare jazykov pri prvých kresťanských Turícach“ (1794)
• „O Vzkriesení ako viere, udalosti a náuke“ (1794)